Mandarínčina, kantončina, šanghajčina a hokkienčina sa bežne nazývajú dialektmi čínštiny. Rozdiely medzi nimi však môžu byť väčšie než rozdiely medzi viacerými oficiálne uznávanými európskymi jazykmi. Pochopenie príčin odhaľuje niečo fascinujúce o tom, ako definujeme jazyky.
Väčšina ľudí si čínštinu predstavuje ako jeden jazyk, ktorým sa hovorí v rôznych regionálnych dialektoch. Mandarínčina je oficiálnym štandardom v pevninskej Číne, zatiaľ čo kantončina, šanghajčina, hokkienčina, hakka a ďalšie variety sa bežne opisujú ako regionálne podoby toho istého jazyka.
Je tu však zaujímavá komplikácia: mnohé čínske „dialekty“ nie sú vzájomne zrozumiteľné.
Človek hovoriaci mandarínčinou spravidla nerozumie rozhovoru vedenému výlučne v kantončine, šanghajčine alebo hokkienčine, ak sa s nimi predtým nestretol alebo ich neštudoval. Tieto variety sa podstatne líšia výslovnosťou a slovnou zásobou, ako aj niektorými aspektmi gramatiky.
Teraz sa pozrime na jazyky bývalej Juhoslávie. Srbčina, chorvátčina, bosniančina a čiernohorčina sa uznávajú ako samostatné národné spisovné jazyky. Ich hovoriaci si však spravidla rozumejú bez väčších ťažkostí.
Vzniká tak fascinujúci kontrast. Niektoré oficiálne uznávané jazyky sú si mimoriadne podobné, zatiaľ čo niektoré variety tradične klasifikované ako dialekty sa výrazne líšia.
Čo teda presne rozhoduje o tom, či je niečo jazykom, a nie dialektom?
Odpoveď zahŕňa viac než slovnú zásobu a gramatiku. Dôležitú úlohu zohrávajú aj dejiny, kultúrna identita, vzdelávanie a jazyková štandardizácia. Uznanie jazykových rozdielov neznamená, že komunity musia mať samostatné národné alebo politické identity. Klasifikácia jazykov a národná identita sú súvisiace, no v zásade odlišné otázky.
Čínština je rozmanitá rodina príbuzných jazykov
Čínština patrí do sinotibetskej jazykovej rodiny. Jej variety tvoria sinitskú vetvu, ktorú lingvisti bežne delia na niekoľko hlavných skupín.
V závislosti od klasifikačného systému má čínština približne sedem až desať hlavných skupín, pričom každá zahŕňa množstvo regionálnych variet.
| Skupina | Známe variety | Hlavné regióny |
|---|---|---|
| Mandarínska | Štandardná mandarínčina, sečuánčina | Severná a juhozápadná Čína |
| Wu | Šanghajčina, sučoučina | Šanghaj, Če-ťiang |
| Yue | Kantončina, tchajšančina | Kuang-tung, Hongkong |
| Min | Hokkienčina, teochew, fučoučina | Fu-ťien, Taiwan |
| Hakka | Variety hakka | Kuang-tung, Fu-ťien, Ťiang-si |
| Xiang | Hunančina | Chu-nan |
| Gan | Variety gan | Ťiang-si |
| Jin | Variety jin | Šan-si |
| Huizhou | Variety hui | Južná časť An-chueja |
| Pinghua | Variety pinghua | Kuang-si |
Na presnej klasifikácii neexistuje všeobecná zhoda. Napríklad jin sa niekedy zaraďuje k mandarínčine, zatiaľ čo min zahŕňa viaceré veľmi odlišné variety.
Ani príslušnosť k tej istej skupine nezaručuje vzájomnú zrozumiteľnosť. Hokkienčina aj fučoučina patria do skupiny min, no ich hovoriaci si spravidla nerozumejú, ak sa s druhým jazykom predtým nestretli.
Aj niektoré susediace komunity v južnej Číne hovoria varietami, ktorým ľudia zvonka vrátane hovoriacich inými čínskymi varietami môžu len ťažko rozumieť.
Encyclopaedia Britannica opisuje čínštinu ako súbor variet, ktoré sa bežne nazývajú dialektmi, no odborníci ich zvyčajne klasifikujú ako samostatné jazyky. Rozdiely medzi nimi prirovnáva k rozdielom medzi modernými románskymi jazykmi, ako sú španielčina, taliančina a francúzština.
Opisovať čínštinu ako skupinu príbuzných jazykov teda nie je nezvyčajný lingvistický názor. Je to zaužívaný spôsob chápania jej rozmanitosti.
Čím sa jazyk líši od dialektu?
Jedným z najužitočnejších pojmov v lingvistike je vzájomná zrozumiteľnosť, teda schopnosť hovoriacich rôznymi varietami rozumieť si bez predchádzajúceho štúdia.
Vezmime si americkú a britskú angličtinu. Líšia sa výslovnosťou, slovnou zásobou a niektorými gramatickými zvyklosťami, no ich hovoriaci dokážu spravidla komunikovať bez ťažkostí. Väčšina ľudí ich považuje za variety angličtiny.
Teraz si vezmime španielčinu a portugalčinu. Tieto jazyky majú spoločného predka a mnoho podobností, no porozumenie medzi ich hovoriacimi je menej spoľahlivé, najmä pri spontánnom hovorenom prejave.
Mandarínčina a kantončina predstavujú porovnateľnú situáciu. Hoci obe patria k čínskej jazykovej tradícii, znalosť jednej automaticky neumožňuje rozumieť druhej.
To isté platí pre mandarínčinu a šanghajčinu alebo mandarínčinu a hokkienčinu.
Nejde len o odlišné prízvuky. Sú to odlišné jazykové systémy, ktoré sa vyvíjali celé stáročia a medzi ktorými existujú podstatné rozdiely vo zvukových systémoch, slovnej zásobe a určitých gramatických štruktúrach.
Vzájomná zrozumiteľnosť však nie je dokonalým testom. Človek hovoriaci mandarínčinou, ktorý pravidelne sleduje kantonskú televíziu, môže rozumieť kantončine podstatne lepšie než niekto, kto sa s ňou nikdy nestretol. Kontakt s jazykom, vzdelávanie a regionálne kontakty môžu porozumenie výrazne ovplyvniť.
Jazyky môžu vytvárať aj dialektové kontinuá, v ktorých sú susediace variety pomerne ľahko zrozumiteľné, no vzdialenejšie variety sa čoraz viac odlišujú.
Napriek tomu vzájomná zrozumiteľnosť poskytuje užitočný východiskový bod na pochopenie toho, prečo možno mnohé čínske variety odôvodnene považovať za samostatné jazyky.
Mandarínčina a kantončina sa nelíšia len výslovnosťou
Aby sme lepšie pochopili rozdiely medzi čínskymi varietami, pozrime sa na niekoľko každodenných výrazov.
| Slovenčina | Mandarínčina | Kantončina |
|---|---|---|
| Ja | 我 (wǒ) | 我 (ngo5) |
| On alebo ona | 他 / 她 (tā) | 佢 (keoi5) |
| Jesť | 吃 (chī) | 食 (sik6) |
| Nie | 不 (bù) | 唔 (m4) |
| Byť | 是 (shì) | 係 (hai6) |
| Čo | 什么 (shénme) | 乜嘢 (mat1 je5) |
| Teraz | 现在 (xiànzài) | 而家 (ji4 gaa1) |
Niektoré slová používajú rovnaké znaky, ale majú odlišnú výslovnosť. Iné používajú úplne odlišné slová a znaky.
Rozdiely sú zreteľnejšie pri porovnaní celých viet.
Slovenčina: Čo chceš jesť?
Mandarínčina: 你想吃什么？
Nǐ xiǎng chī shénme?
Kantončina: 你想食乜嘢？
Nei5 soeng2 sik6 mat1 je5?
Obe vety vyjadrujú rovnaký význam a majú spoločné prvky gramatickej štruktúry. Ich slovná zásoba a výslovnosť sa však podstatne líšia.
Kantončina používa aj gramatické častice, aspektové ukazovatele a ďalšie konštrukcie, ktoré nemajú priamy náprotivok v každodennom používaní mandarínčiny.
Tieto dve variety majú spoločný historický základ, to však neznamená, že sú zameniteľné.
Prekvapivé porovnanie s bývalou Juhosláviou
Azda najvýraznejší príklad fungovania jazykovej klasifikácie pochádza z juhovýchodnej Európy.
Počas veľkej časti dvadsiateho storočia boli srbské, chorvátske, bosnianske a čiernohorské jazykové komunity spojené so spoločným spisovným jazykom, bežne známym ako srbochorvátčina.
Po rozpade Juhoslávie sa ustanovili štyri samostatné národné spisovné jazyky: srbčina, chorvátčina, bosniančina a čiernohorčina.
Každý má vlastný oficiálny status, štandardizované pravidlá, literárne tradície a vzťah k národnej identite. Existujú rozdiely v slovnej zásobe, výslovnosti, pravopise a uprednostňovaných výrazoch. Srbčina používa cyriliku aj latinku, zatiaľ čo chorvátčina používa latinku.
Hovoriaci týmito štyrmi spisovnými varietami však spravidla dokážu komunikovať bez prekladu.
Človek hovoriaci chorvátčinou môže zvyčajne sledovať srbskú televíziu a rozumieť tomu, čo sa hovorí. Človek hovoriaci bosniančinou sa spravidla môže rozprávať s človekom hovoriacim čiernohorčinou bez toho, aby ju musel študovať ako cudzí jazyk.
Rozdiely sú skutočné, no vzájomná zrozumiteľnosť zostáva veľmi vysoká.
Táto situácia kontrastuje s mandarínčinou a kantončinou, ktorých hovoriaci často potrebujú na komunikáciu spoločný jazyk, napríklad štandardnú mandarínčinu.
| Jazykové variety | Typická zrozumiteľnosť hovoreného prejavu bez predchádzajúceho štúdia |
|---|---|
| Srbčina a chorvátčina | Veľmi vysoká |
| Chorvátčina a bosniančina | Veľmi vysoká |
| Srbčina a čiernohorčina | Veľmi vysoká |
| Mandarínčina a kantončina | Nízka |
| Mandarínčina a šanghajčina | Nízka |
| Mandarínčina a hokkienčina | Nízka |
| Hokkienčina a fučoučina | Nízka |
Ide o všeobecné kvalitatívne opisy, nie o presné číselné merania. Skutočné porozumenie závisí od vzdelania, kontaktu s jazykom a konkrétnych variet.
Hlavný kontrast je napriek tomu jasný.
Srbčina, chorvátčina, bosniančina a čiernohorčina sa uznávajú ako samostatné národné spisovné jazyky napriek ich blízkej jazykovej príbuznosti. Mandarínčina, kantončina a hokkienčina sa často nazývajú dialektmi napriek oveľa nižšej vzájomnej zrozumiteľnosti.
To neznamená, že národné jazyky bývalej Juhoslávie by sa mali považovať za neopodstatnené alebo že rozdiely medzi nimi nie sú dôležité. Ich samostatné štandardy a identity sú pevne zakotvené.
Toto porovnanie skôr ukazuje, že jazyková podobnosť nie je jediným faktorom, ktorý rozhoduje o tom, či sa varieta uznáva ako jazyk.
Nie je to výnimočné len pre čínštinu
Podobné situácie existujú po celom svete.
Nórčina, švédčina a dánčina sa uznávajú ako samostatné jazyky, no ich hovoriaci si často dokážu do istej miery rozumieť. Nórčina a švédčina sú si v mnohých ohľadoch obzvlášť blízke, hoci porozumenie sa líši podľa dialektu a individuálneho kontaktu s jazykom.
Ďalším zaujímavým príkladom sú hindčina a urdčina. Ich každodenné hovorové podoby môžu byť do veľkej miery vzájomne zrozumiteľné, zatiaľ čo ich formálne štandardy sa líšia slovnou zásobou, písmom a literárnymi tradíciami.
Arabčina predstavuje situáciu podobnejšiu čínštine. Moderná spisovná arabčina slúži ako spoločný formálny písaný jazyk vo veľkej časti arabského sveta, zatiaľ čo každodenné hovorené variety sa môžu výrazne líšiť. Napríklad hovoriaci marockou arabčinou a irackou arabčinou môžu mať problém navzájom si rozumieť, ak sa s druhou varietou predtým nestretli.
Ďalší príklad ponúka nemčina. Niektoré variety švajčiarskej nemčiny sa výrazne líšia od spisovnej nemčiny, no vo všeobecnosti sa zaraďujú do širšej nemeckej jazykovej tradície.
Tieto príklady ukazujú, že neexistuje univerzálne pravidlo, podľa ktorého by sa blízko príbuzné variety vždy museli klasifikovať ako dialekty alebo výrazne odlišné variety vždy uznávať ako samostatné jazyky.
Niekedy si blízko príbuzné variety vytvoria nezávislé národné štandardy. Inokedy zostávajú výrazne odlišné variety súčasťou spoločnej jazykovej a kultúrnej identity.
Prečo sa čínske jazyky stále nazývajú dialektmi?
Táto terminológia má dôležité historické, kultúrne a jazykové dôvody.
Po prvé, čínsky hovoriace komunity zdieľajú dlhú literárnu a kultúrnu históriu. Ich jazyky sa vyvinuli z príbuzných historických podôb čínštiny a mnohé komunity si udržiavali kontakty prostredníctvom literatúry, vzdelávania a kultúrnej výmeny.
Po druhé, štandardná mandarínčina funguje ako spoločný jazyk v celej pevninskej Číne a má ústredné postavenie aj vo vzdelávaní a verejnej komunikácii na Taiwane. Hovoriaci rôznymi regionálnymi varietami sa často učia mandarínčinu a používajú ju na komunikáciu mimo svojich miestnych komunít.
Po tretie, čínsky výraz 方言 (fāngyán), bežne prekladaný ako „dialekt“, úplne nezodpovedá bežnému anglickému významu tohto slova. Môže sa všeobecne vzťahovať na regionálne podoby reči vrátane variet, ktoré nie sú vzájomne zrozumiteľné.
Napokon, jazykové označenia formujú historické zvyklosti a spoločné kultúrne identity. Spoločná identita môže zahŕňať značnú jazykovú rozmanitosť, rovnako ako sa samostatné identity môžu vytvoriť okolo blízko príbuzných jazykov.
Pojem „čínsky dialekt“ je preto v historickom a kultúrnom kontexte pochopiteľný.
Problém vzniká vtedy, keď ho anglicky hovoriaci čitatelia chápu ako drobnú obmenu toho istého hovoreného jazyka.
Nepoužívajú všetci rovnaké čínske znaky?
Jedným z dôvodov, prečo čínske variety pôsobia jednotnejšie, než ako znejú, je ich spoločná písomná tradícia.
Človek hovoriaci kantončinou a človek hovoriaci mandarínčinou môžu mať problém porozumieť si pri rozhovore, no obaja dokážu čítať štandardnú písanú čínštinu, ak sa ju naučili.
To však neznamená, že písaný štandard priamo reprezentuje každú hovorenú varietu rovnakým spôsobom.
Štandardná písaná čínština je do veľkej miery založená na slovnej zásobe a gramatike mandarínčiny. Hovoriaci inými čínskymi varietami sa tento písaný štandard zvyčajne učia v rámci formálneho vzdelávania, aj keď sa líši od ich každodennej reči.
Obzvlášť jasným príkladom je kantončina.
Slovenčina: On nie je doma.
Štandardná písaná čínština: 他不在家。
Hovorová písaná kantončina: 佢唔喺屋企。
Obe vety vyjadrujú rovnaký význam, no ich slovná zásoba a gramatické zvyklosti sa líšia.
Človek, ktorý pozná iba štandardnú písanú čínštinu, nemusí rozpoznať každý výraz používaný v hovorovej písanej kantončine.
Aj ďalšie čínske variety majú osobitnú slovnú zásobu a gramatické štruktúry, hoci ich písomné tradície a miera štandardizácie sa líšia.
Spoločné písmo môže uľahčovať komunikáciu naprieč jazykovými hranicami, no neodstraňuje ich.
Platí aj opak. Srbčina a chorvátčina môžu používať odlišné pravidlá zápisu a pritom zostať v hovorenej podobe do veľkej miery vzájomne zrozumiteľné.
Písmo a hovorené jazyky spolu súvisia, ale nie sú to isté.
Prečo sú tieto rozdiely dôležité pre preklad a AI
Rozdiely medzi čínskymi varietami nie sú len akademickou otázkou. Majú praktické dôsledky pre prekladový softvér, rozpoznávanie reči, titulky a umelú inteligenciu.
Od modelu na rozpoznávanie reči trénovaného predovšetkým na mandarínčine nemožno automaticky očakávať, že bude presne rozumieť kantončine alebo hokkienčine. Tieto jazyky majú odlišné zvukové systémy, slovnú zásobu a jazykové zvyklosti.
Podobne preklad textu do štandardnej písanej čínštiny nemusí vytvoriť jazyk, ktorý by človek hovoriaci kantončinou prirodzene používal v každodennom rozhovore.
Prekladová služba, ktorá propaguje podporu „čínštiny“, tým môže myslieť štandardnú mandarínčinu, štandardnú písanú čínštinu, kantončinu alebo určitú kombináciu týchto možností. Na tomto rozdiele záleží, pretože podpora jednej nezaručuje podporu ostatných.
Napríklad prekladový systém založený na AI môže potrebovať tréning a hodnotenie špecifické pre daný jazyk, aby vytváral prirodzenú kantončinu namiesto písanej čínštiny založenej na mandarínčine. Aj systémy na rozpoznávanie reči musia zohľadňovať odlišnú výslovnosť, slovnú zásobu a niekedy úplne odlišné jazykové štruktúry.
Táto výzva sa netýka len najznámejších variet.
Hokkienčina, hakka, teochew, fučoučina a ďalšie regionálne jazyky majú početné komunity hovoriacich, no bežné jazykové technológie im často venujú menej pozornosti.
Podpora týchto jazykov si vyžaduje viac než považovať ich za obmeny mandarínčiny. Môže zahŕňať zhromažďovanie vhodných tréningových dát, vytváranie pravidiel zápisu, hodnotenie výstupu v danom jazyku a spoluprácu s hovoriacimi, ktorí rozumejú regionálnym rozdielom.
Je to obzvlášť dôležité pri preklade v reálnom čase, keď dvaja ľudia hovoriaci rôznymi jazykmi potrebujú prirodzene komunikovať bez toho, aby sa spoliehali na spoločný jazyk.
Uznanie jazykovej rozmanitosti môže zlepšiť presnosť prekladu, prístupnosť a zachovanie jazykov. Pomáha tiež vývojárom technológií presnejšie opisovať rozsah jazykovej podpory.
Je teda čínština jeden jazyk alebo viacero?
Odpoveď závisí od toho, ako sa používa slovo „čínština“.
Z historického a kultúrneho hľadiska môže čínština slúžiť ako zastrešujúci pojem pre množstvo príbuzných jazykových variet, ktoré zdieľajú významné literárne a kultúrne tradície.
Z pohľadu porovnávacej lingvistiky je často informatívnejšie opisovať čínštinu ako skupinu príbuzných sinitských jazykov v rámci sinotibetskej rodiny.
Oba opisy môžu byť užitočné, pretože odpovedajú na odlišné otázky.
Označenie kantončiny, hokkienčiny alebo šanghajčiny za samostatný jazyk v lingvistickom zmysle nepopiera ich spojenie s čínskymi dejinami alebo kultúrou. Nevyplýva z neho ani nič o národnosti či politickej identite ich hovoriacich.
Rovnako uznanie srbčiny, chorvátčiny, bosniančiny a čiernohorčiny ako samostatných národných spisovných jazykov nevyžaduje predpokladať, že jazykové rozdiely medzi nimi sú väčšie, než v skutočnosti sú.
Klasifikácia jazykov zahŕňa aspoň dva rozmery: nakoľko sa jednotlivé variety jazykovo líšia a ako sa s nimi komunity identifikujú, ako ich štandardizujú a používajú.
Tieto rozmery sa nie vždy zhodujú.
Záver: Jazyk je viac než lingvistická klasifikácia
Rozlíšenie medzi jazykom a dialektom sa môže zdať jednoduché, no čínština a jazyky bývalej Juhoslávie ukazujú, aké zložité môže byť.
Srbčina, chorvátčina, bosniančina a čiernohorčina sú samostatné národné spisovné jazyky napriek vysokej vzájomnej zrozumiteľnosti. Mandarínčina, kantončina, hokkienčina a šanghajčina sa často opisujú ako dialekty napriek veľkým jazykovým rozdielom, ktoré môžu brániť jednoduchej komunikácii medzi ich hovoriacimi.
Ani jednu z týchto situácií nemožno vysvetliť iba vzájomnou zrozumiteľnosťou.
Dejiny, vzdelávanie, literárne tradície, kultúrna identita a štandardizácia ovplyvňujú to, ako sa jazyky klasifikujú a pomenúvajú.
Dôležitým záverom nie je, že niektoré oficiálne uznávané jazyky by mali stratiť svoj status alebo že každá regionálna čínska varieta musí dostať konkrétne označenie.
Je ním to, že jazyková rozmanitosť nie vždy zodpovedá jazykovým kategóriám, ktoré používame v každodennom živote.
Čínština je obzvlášť presvedčivým príkladom. Za jedným známym názvom sa skrýva mimoriadne pestrá škála príbuzných jazykov, z ktorých sa mnohé navzájom líšia rovnako výrazne ako jazyky, ktoré sa inde vo svete uznávajú samostatne.
Pochopenie tejto rozmanitosti nám poskytuje presnejší obraz čínštiny a umožňuje lepšie oceniť zložitosť ľudského jazyka.
Zdroje a ďalšia literatúra
- Encyclopaedia Britannica: Čínske jazyky. Prehľad jazykovej rozmanitosti čínštiny, vzájomnej zrozumiteľnosti a hlavných skupín sinitských jazykov.
- Jin Liu: Historický prehľad diskurzu o fangyan v modernej Číne. Výskum čínskych regionálnych jazykov, terminológie a historického vývoja jazykovej identity.
- Michele Mannoni: Čínske dialekty/dialekty čínštiny. Odborná diskusia o terminológii a rozlíšení medzi dialektmi a jazykmi v čínskej lingvistike.
- Pluricentrickosť v triede: Srbochorvátsky jazyk. Výskum skúmajúci vzťah, zrozumiteľnosť a štandardizáciu bosniančiny, chorvátčiny, čiernohorčiny a srbčiny.
- Ljubica Djordjević: Právne postavenie jazykov, ktoré vznikli zo srbochorvátčiny. Analýza oficiálnych jazykových štandardov, ktoré sa vyvinuli po rozpade Juhoslávie.